13.10. Na ceste z jedného stretnutia na druhé sedím v električke a rozmýšľam, prečo nedokážem zaostriť na kvapky na okennom skle, keď niektorým to ide tak dobre.
13.12. Električka, idúca po Krížnej zastavuje. Šoférka vychádza von pozrieť sa, čo sa deje; o minútu vychádzame za ňou. Pred nami stojí ďalšia električka, ktorá nemôže odbočiť na Vazovovu, pretože v jej jazdnej dráhe zaparkovalo auto.
Električka nemôže prejsť bez toho, že by auto nabrala, a tak čaká... čaká...čaká.... Strašne by som chcela vidieť, čo za šoféra tam to auto zaparkoval, ale ponáhľam sa.
13.15. Cestujúci z oboch električiek vystupujú a rozmýšľajú, čo ďalej. Tí, ktorí sa rozhodnú ísť ďalej po Krížnej po chodníku sa musia vyhnúť autu, zaparkovanému priamo v strede,
vyhýbať sa navzájom v priestore, zúženom parkujúcimi autami (na chodníku rozhodne nie je ponechaných 150 cm, ktoré by tu mali podľa mestskej polície byť - širokouhlý objektív trochu skresľuje)...
a nájsť spôsob, ako sa na konci ulice prepliesť medzi múrom domu a blatníkom zaparkovaného auta asi 35 cm medzerou (určite by tadiaľto neprešla ani mamička s vozíkom, ani vozíčkár).
13.20. Keď sa električky nakoniec pohnú a ja sa odveziem na Palackého, čaká ma ďalšia prekážková dráha...
Ako pešiak som vo svojom meste dlhodobo v nevýhode. Zle fungujúca verejná doprava, rozkopané chodníky okupované parkujúcimi autami, na každom metri osadené reklamné pútače. Tých pár minút, ktoré som dnes strávila na ulici som sa cítila ako nevítaný hosť...
Asi pôjdeme nabudúce autom. Už viem, kde parkovať...
Pozn.: Aj keby som si autá parkujúce na chodníku 100 x odfotila, podľa mestských policajtov to vraj nie je použiteľný dôkaz.
