Začalo to v sobotu, keď sme spomínali na ostnaté drôty pri Morave...
a úplne normálne si užili susedný Hainburg bez pohraničníkov, tak ako sme to naposledy zažili 10. decembra 1989 na deň ľudských práv, keď sa strihali hraničné ploty. Bol mrazivo ako vtedy a konáriky vyzerali krásne, ale bola to ešte len inoväť, predzvesť snehu.
Ten prišiel na druhý deň a niektorí začudovane sledovali ten tenučký poprašok pod nohami
S vyplazeným jazykom som naháňala to, čo som nestihla. Nebola som sama, kto si to nechal na poslednú chvíľu:
Vychutnala som si jedinú rozprávku, ktorú stálo za to pozerať
a odolávala nástrahám rôznych tvarov a náplní (tieto napríklad napiekla Hanka).
Za oknami vonku snežilo a biela plachta odkrývala netušené drámy...
Keďže sme tohto roku nemohli prežiť Vianoce na mlyne, hľadali a našli sme inde. Každý deň, ktorý sme strávili vonku v lese či na horách, zostávali sme stáť v nemom úžase pred tým, čo vytvorili mráz a para,
voda a mráz,
a mráz, voda, sneh i slniečko dohromady...
Bolo úžasné sledovať jeden deň z Paradajzu nad Banskou Štianicou Sitno, ponorené v spenenom mori oblakov
a na druhý deň zo Sitna hľadieť na Kalváriu a na juh, odkiaľ tentoraz neprichádzali Turci,
ale stúpala para z jadrovej elektrárne...
Našťastie len na jednej strane....
Po dňoch užívania si snehu a kamarátov zostala už len zasnežená cesta domov.
Ale snehové vločky tam niekde stále sú...
